V bývalom Československu nebolo človeka, ktorý by nepoznal Tuzex. No zo začiatku v ňom mala dovolené nakupovať iba komunistická elita. Alebo skrátka ľudia, ktorí vlastnili bony. Bony boli poukážkou, ktorá sa dostávala pri povinnej výmene Korún za Valuty. Valuty potrebovali iba ľudia, ktorí mali povolené ísť za hranice. Prevažne sa jednalo o nutnosť politickej návštevy.
Teda bežný občan, ktorý pracoval a nakupoval v Československu, nemal k týmto poukážkam prístup.

Aj v tej dobe sa však našli ľudia, ktorí si dokázali privyrobiť a nadviazať vztyky s vplyvnejšími ľuďmi . Ak sa dostali k týmto poukážkam, mohli ísť nakupovať do vysnívaného Tuzexu. Bol to veľký obchodný dom, ktorý dovtedy nemal obdoby. Našli ste v ňom moderné oblečenie, elektroniku, bielu techniku, všetko pokrokové a moderné. Ale tento obchod slúžil iba k politickým návštevám. Ak teda prišli súdruhovia zo zahraničia, naši vládnuci zástupcovia ich vzali do Tuzexu, aby im ukázali, akí sme pokrokoví. Lenže ako vravím, bežná verejnosť nemala prístup k poukážkam a teda nemohli ísť do Tuzexu ani nakupovať. V Tuzexe bolo miesto len pre politickú elitu.

Ak sa niekto dostal k spomínaným bonám, nakúpil veci svojej rodine, priateľom, známym, susedom a niektoré predal on sám. Bola to jedinečná príležitosť a preto týchto pár štastlivcov nakúpili skoro pre každého, koho poznali. Pred Tuzexom sa motávali takzvaní „veksláci“, ktorí predávali tieto bony každému, kto im zaplatil. Táto aktivita však bola mimo zákon a chápaná ako nepovolený zárobok a okrádanie štátu. „Veksláci“ si museli dávať veľký pozor na políciu. Ak by ich pri činnosti chytili, mali by veľký problém. Títo „veksláci“ však veľa krát ťažili z bežných ľudí, ktorých aj veľa krát okradli. Kupca im zaplatil požadovanú sumu, no dostal podstatne menej poukážok, než ako sa dohodol. Všimol si to však neskoro.